Kôprový denník #1 a.k.a. prvý mesiac v Estónsku

Autor: Michaela Rošková | 2.4.2020 o 10:28 | (upravené 14.4.2020 o 16:25) Karma článku: 4,66 | Prečítané:  767x

Krajina neposypaných chodníkov, pekelného jazyka a kôpru v každom jedle. Alebo aj o tom, aký je február v chladnom Estónsku.

Zhruba pred polrokom som sa dobrovoľne upísala nápadu vyraziť do jednej z Pobaltských krajín v rámci programu Erasmus+, konkrétne do Estónska. Človek by si myslel, že vám v rámci programu ponúknu možnosť vycestovať do hlavného mesta, Talinnu, no opak je pravdou. Moje kroky smerovali vo februári tohto roka do druhého najväčšieho mesta Estónska, Tartu. Pravdaže, všetko „druhé najväčšie“ a „prvé najväčšie“ je v Estónsku dosť relatívne, keďže Tartu je asi tak veľké ako moje rodné mesto na južnom Slovensku. Podľa štatistiky z roku 2017 má mesto zhruba 93-tisíc obyvateľov, takže by ste si z toho vzali, že sme tu všetci natlačení na sebe ako také myši. Nesprávne! Ale všetko pekne poporiadku.

 

Ach, tie lety...

Letenku do Estónska som si začala ako neekonomicky zmýšľajúci mladý človek (pretože kto povedal, že s dospelosťou prichádza automaticky aj zodpovednosť?) vybavovať príliš neskoro, takže som za let vysolila pekných pár eur. Do Tartu sa navyše nedostanete priamym letom, minimálne nie z Viedne a ani z Budapešti. Moja cesta mala zahrňovať cestu Viedeň-Helsinki-Tartu. Prvým problémom sa javil online check-in, ktorý som mala obdržať 48 až 8 hodín pred samotným odletom. Ubehlo 48 hodín, ubehlo 24 a napokon aj 8 hodín. V e-mailovej adrese som stále nemala žiadne letenky a ja som sa začala báť, že po tých xy motivačných postoch na FB, že odchádzam zo Slovenska a nech ma nikto štyri mesiace nečaká, zostanem akurát tak v Sobote (v Rimavskej!) šúchať nohami o zem. Napokon však predsa letenky skončili v mojom inboxe, avšak predchádzal tomu rozhovor s leteckou spoločnosťou, kedy som zhruba 20 minút strávila na linke počúvajúc typickú výťahovú hudbu.

No, podarilo sa. Absolvovala som cestu z Viedne do Helsiniek a stade zase do Tartu. Ak som si niekedy myslela, že letisko v Bratislave alebo nebodaj na Sliači je malilinké, tak som zostala prekvapená vzhľadom toho v Helsinkách. Nehovoriac o tom, čo ma čakalo v Tartu. Do tohto ľúbezného mesta som dokonca letela lietadlom, ktoré akurát zjavne stiahli z polí v južných krajinách, kde poprašovalo všetky plodiny. Toľko k jeho veľkosti. Celý čas sme leteli dostatočne nízko, aby som sa presvedčila o tom, že v Estónsku naozaj nikto poriadne nebýva. Tu a tam sa objavilo nejaké vysvietené maličké mesto, ale ináč bola krajina čierno čierna (letela som v noci). Keď sme konečne dorazili a ja som zistila, že Estónci sú jedni z tých, čo za žiadnych okolností netlieskajú po úspešnom lete (vlastne ich celkové emócie sú na bode mrazu), tak bol čas na vystupovanie z lietadla. Ak ste niekedy cestovali do horúcich dovolenkových destinácii, tak ste určite zažili, že po výstupe z lietadla ste dostali takú poriadnu „horúcu facku“ z tepla. Ja som o jednej ráno dostala poriadnu „chladnú facku“, kedy mi mráz prenikol až do špiku kostí a okamžite som začala ľutovať, že som radšej nešla na Erasmus+ do Bologne, do Talianska. S odstupom času som celkom rada, že som nešla a vytrpela si tú zimu. Preskočiac celú tú nudnú cestu taxíkom z letiska na internát stojí za zmienku povedať, že ma odfotili na internáte kvôli evidencii. Vyzerala som ako vygrcaný rezanec, a tak nejako som sa odšuchtala s mojím tristokilovým kufrom na izbu. Tam som sa odprezentovala pred mojimi spolubývajúcimi ako dokonalý nový člen nášho apartmánu – zapla som všetky svetlá, ktoré sa dali, narazila do xy vecí svojím kufrom a ešte aj neskonale slovensky „Jaj.“-kala, pretože proste jajkáme a sťažujeme sa. Bez nejakého špecifického dôvodu.

 

 

Ako sa ma Estónci pokúsili zabiť hneď v druhý deň...

Keď som sa konečne zabývala, tak som sa rozhodla trocha pochodiť celé mestečko, aby som našla, kde mám univerzitu a hlavne – kde je McDonalds? Popri mojej ceste som zistila, že moja univerzita sa nachádza na veľkom kopci, ktorý je súčasťou tohto pekelného mesta (tam však končí všetka podobnosť s peklom, ináč je tu vkuse zima). Veľmi optimisticky som si však povedala, že však to nič nebude, isto sa za tie 4 mesiace, čo tu budem, naučím zdolávať kopec bez väčších problémov. Moje výsledky vám však budú jasné až v nasledujúcich dieloch, môj osobný tip je, že budem fučať rovnako pri výstupe k univerzite v júni, ako fučím teraz, vo februári.

Čo by to však bol za krásny začiatok Erasmus+, ak by sa mi niečo nestalo. Nepýtajte sa ma prečo, to je proste môj život. Akurát som sa druhý deň peši vracala z mesta, usúdila som, že bude čarovné, ak sa prejdem čerstvo zasneženou krajinou. Na Slovensku sme si tento rok veľa snehu neužili, minimálne nie v Rimavskej Sobote, a tu akurát začalo husto snežiť. Môj internát už bol jasne na dohľad, v podstate mi chýbalo odhadom tak 100 metrov. Plná elánu a chuti do života v tomto malebnom mestečku som kráčala v ústrety teplému prechodnému domovu. Nohy mi však zrazu vyleteli do vzduchu a ja som skončila na chrbte na zemi s jednou nohou vystretou a druhou pokrčenou v nie práve najzdravšom uhle. Ináč, bolo to rovno na chodníku vedľa frekventovanej cesty. Nie, nikto nezastavil. Iba vodič kamiónu na mňa pozeral štýlom, či tam ešte dlho budem ležať, keďže snežilo tak husto, že ma za chvíľu mohli vyhrabávať estónske záchranné psy. Ja som tam ležala, uvažovala nad životom a jednoducho sa spytovala sama seba, či sa mi toto neustále musí prihodiť. Keď som sa však rozhodla, že nechcem zomrieť pod nánosom estónskeho snehu alebo na podchladenie, tak som sa konečne pozviechala. Tam som zistila, že to tak ľahko nejde, noha ma extrémne bolela a ledva som dokázala dostúpiť. Tam začala moja etapa natiahnutej kolennej šľachy.

S hrôzou som ešte ten večer zistila po odviazaní obväzu, že moja noha stihla za pár hodín nabrať proporcie slona v oblasti kolena. V podstate som si jabĺčko ani nevidela a ja, dievča krehkých pomerov, som z toho skoro hodila šabľu. Ako každý správny mladý (ne)zodpovedný človek som sa rozhodla, že to nič nie je a k lekárovi rozhodne nepôjdem. Zahrala som sa na antivaxxerku z Modrého koníka a rozhodla sa, že to proste vyliečim sama stoj čo stoj.

Na ďalší deň som sa krivkajúc s niekoľko minútovými pauzami na zastavenie dostavila na informačné stretnutie organizované univerzitou, kde som sa dozvedela presný dôvod, prečo mi nikto z Estóncov neprišiel na pomoc. Vraj sú introverti, ak ich niekto otravuje, napríklad príliš dlho rozhovorom, tak ho zvyknú nahlásiť na polícií a vo všeobecnosti nemajú radi ľudský kontakt. Super, takže by ma možno ani tie záchranné psy nevyslobodili spopod nánosu snehu, keďže uzavretosť je bežná estónska vlastnosť.

 

 

Kurzy Estónčiny

Dni plynuli ako voda a moja vlastná noha stále vyzerala, že akurát utiekla nejakému Dumbovi zo zoologickej záhrady. Po dôkladnej úvahe som usúdila, že bude najlepšie, ak sa prihlásim na kurz estónskeho jazyka pre začiatočníkov, pretože v obchodoch máte na etikete produktov buď ruštinu, lotyštinu, estónčinu alebo litovčinu. Úvodná hodina estónčiny ma však presvedčila, že skutočne pre mňa existuje aj horší jazyk ako je nemčina. Novým rekordérom sa stala estónčina so všetkými 14 gramatickými pádmi a celkovým znením ako pokročilá forma maďarčiny. Ale tam ostáva všetka podobnosť s audio znením. Estónčina síce patrí do kategórie ugrofínskych jazykov, avšak aj Fíni a aj Maďari na hodine vyzerali rovnako stratene ako ja. Postupne sa ich nádeje na ľahké prejdenie kurzu kvôli podobnosti rúcali rovnako ako tie moje o tom, že budem za polroka rodený Estónec (až na tú introverciu). Naša profesorka nadhodila niekoľko vtipov o Estóncoch z toho jeden bol o tom, že Estónci sú závislí na sexe. Vyplýva to z toho, že skoro do každého slova píšu koncovku „-seks“. Napríklad slovo „Terviseks!“, čo znamená „Nazdravie!“. Sex je síce zdravý, ale nejako mi nejde do hlavy, ako by na ňom Estónci mohli byť závislí, keď sa tak stránia ľudského kontaktu...

 

 

Problém menom kôpor

Ešte na Slovensku, pred mojím odchodom do Estónska, sme pozerali s rodinou cestopisný dokument o tom, aká je estónska kuchyňa. Keď tam zaznela veta, že Estónci dávajú do všetkého kôpor, tak som sa rozhodla, že si musím zistiť, kde presne v Tartu je Mekáč a či vôbec. Stále som však bola optimistická, hovorila som si, že túto diablovu bylinu určite nedávajú do každého jedla.

Och, ako veľmi som sa len mýlila! Život za prvý mesiac v Estónsku ma naučil, že neexistuje jedlo, kde by Estónci nevedeli dať kôpor. Pokojne by ho dali ešte aj do ovocného šalátu, ak by sa dalo. Je všade. V polievke, v omáčkach, v zeleninových šalátoch, dokonca zapekaný v kuracom mäse. Je jedno či máte krémovú polievku alebo číru, aj tam ide kôpor. Ja síce neviem, kde ho tu pestujú v týchto mrazoch, ale pokojne by som verila, že ak by vypukol masívny svetový hladomor, tak Estónci prežijú kvôli niekoľkým variáciám kôprových pokrmov. Ja teda nie som fanúšik kôpru, ako ste sa mohli už dovtípiť. Napriek tomu sa chcem najesť, nie som Blahovo dieťa hamburgerov, a tak na nich nedokážem žiť nonstop. Postupne som sa tak naučila prenikavú chuť kôpru ignorovať. Teda aspoň do doby, čo mi nezostane nejaký na spodnej pere, to ma raz natiahlo na šabľu.

 

 

Kačka v Mekáči

Záver mesiaca sa nesie v bizarnej príhode z McDonalds. Áno, dala som si „deň voľna“ a rozhodla sa netrápiť samú seba kôprovými pochúťkami. Tradične som si tak zasadla na svoje miesto, čakala na objednávku. Pohľad mi blúdil sem a tam, až mi padol na kačku. Áno. Na kačku hniezdiacu v črepníku, vonka pri dverách McDonalds. Tvárila sa v podstate ako väčšina Estóncov (preto si nemyslím, že by ma tie záchranné psy vtedy vyslobodili) – introvertná, vo vlastnom svete, nerobila si ani nič z toho, že ľudia vychádzali z Mekáču a pozorovali ju z veľmi malej vzdialenosti.

 

 

Čiže hej, toto je Estónsko a môj prvý mesiac v ňom. Odkaz na druhú časť TU.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Riziko nehôd zelených kolobežiek môže v Bratislave rásť

Zelené kolobežky pomohli v čase koronakrízy vyhnúť sa MHD.

Pentagón presunul k Washingtonu stovky vojakov

Protesty proti policajnému násiliu pokračovali vo viacerých mestách.


Už ste čítali?